Kedy prestávame byť nevinné? Kedy sme sa naučili brať vzťah ako muži? A čo naivita? Odchádza spolu s nevinnosťou, alebo je našou spolubývajúcou ešte par rokov?

Zamilovanie. Aká chemická reakcia začala prebiehať?  Dve egá sa navzájom  omámia tým slastným pocitom. Zrazu začnú používať my, ako keby ja odišlo niekam na dovolenku. Nevnímajú svet vôkol a na pár mesiacov zružovie všetko v okolí. Prekrásny stav! Všetky drogy sveta môžu ísť do …. v ten čas sú úplne zbytočné. Oproti láske ponúkajú trápne „nič“. Zamilovanosť zašije ústa a rozšíri zreničky. A tu končí nevinnosť, no žiaľ naivita stále pokračuje.

Tento svet si doslova žiada aby sme my ženy boli sebavedomé, zdravo drzé a o trochu chladnejšie ako by sme chceli byť. Aby sme odhodili všetko, čo nás robí ženou.  Teraz nemyslím, že prestaneme používať všetky šminky, holiť si nohy a všetko, čo k nám patrí. Musíme vyzerať vždy perfektne. Hardware ostane ale software sa musí zmeniť. Všetky city musíme dať do jednej zásuvky, ktorú treba schovať do trezoru a zašifrovať ho tajným kódom. A túto zásuvku bude môcť otvoriť len ten pán „pravý“. No ak sa to podarí a otvorí ju pán „ľavý“ a my si s nádejou myslíme, že je to ten pravý, tak nastane armageddon nášho osobného sveta.

Život je hra. Všetky vzťahy medzi mužom a ženou v dnešnej dobe sú hrou podľa veľmi dobre známej schémy: Mužovi sa zapáči ona. Je neznáma a veľmi príťažlivá. Behá za ňou, je pomätený, dobíja, chce ju voňať. Každá žena má v sebe zakódované, že musí utekať. Samozrejme nie veľmi – musí byť na dosah, vábivá, príťažlivá, zvodná, ale stále utekajúca. V okamihu, ako muž dostane ženu, situácia sa otočí. Žena naháňa utekajúceho muža: „Prečo dnes neprídeš? S kým si volal? Kto je to?“

Prečo je to tak? My nechceme naháňať. Chceme len aby sa k nám správal ako keď sme utekali my. Prečo tá náhla zmena, keď už nás „dostanú?“ A preto, kedy sme sa naučili brať vzťah ako muži? Vieme to tak vôbec brať? Popravde, každá z nás zažila svoj osobný armageddon. A v ten moment, v to bolestivé obdobie kedy sme sa ocitli na dne a zúfalé si povieme. A dosť!!! Začneme si užívať ako muži a brať vzťah ako muži. Po sexe sa neozvať a skončiť vzťah bez vysvetlenia. Vieme každý vznikajúci cit vždy pekne upratať? Vieme si vyraziť so sympaťákom bez toho, aby sme si niečo začali predstavovať, plánovať a riešiť? Vieme sa s ním vyspať a potom ho nechať ísť bez výčitiek a bez telefónneho čísla? Vieme byť v tomto ako muži? Vieme mať pravidlá ako muži?

Ak chceme byť šťastnejšie, spokojnejšie, úspešnejšie, krajšie a bez duševnej ujmy. Milé dámy, nepíše sa mi to ľahko, ale než príde ten pán „pravý“, tak áno, mali by sme si s niektorými mužskými zvykmi potykať. Úplne stačí, ak nebudeme nič očakávať. Pretože ak nie sú očakávania, nie sú ani sklamania.

Žijeme v dobe, kedy sa učíme cez vzťahy. Celá naša eskapáda „partnerského trápenia“ je ten potrebný schodík k vysnívanej ilúzii čistého vzťahu s láskou. Hanif Kureishi vyslovil tak ťažko prijateľnú ale pravdivú myšlienku: „Vo výbere milencov sme neomylní, najmä ak túžime po nesprávnom človeku. Existuje akási anténa, magnet, alebo inštinkt, ktorý nás núti vyhľadávať nevhodných. Ten nepravý je samozrejme na niečo ten pravý. Aby v nás vyvolal dojem, že nie je nevhodný, ale takmer ten pravý, a tak nás nechal visieť v predpeklí lásky. To predsa nedokáže každý.“

A v momente, keď si túto myšlienku vezmeme k srdcu, stotožníme sa s ňou, tak v ten moment prestaneme byť nevinné a s naivitou si prestávame tykať. Pretože každý vzťah, či už záväzný či nezáväzný nám mal niečo dať a niečomu nás naučiť.

Buďme šťastní.