Ako malé dievčatká sme frčali na rozprávkach. Každá rozprávka sa vždy a za každých okolností skončila šťastne až do smrti.
Čo keby sa krásny princ nikdy nedostavil. Spala by Snehulienka v tej sklenenej rakve naveky? A čo siedmi malí mužíci? Plakali by naveky alebo by si po pol roku našli malé žienky? Zobudila by sa aj sama? Vypľula by jablko, obstarala by si prácu, zdravotné poistenie a dieťa zo spermabanky? Že by v každej inteligentnej, úspešnej, sebavedomej a ambicióznej žene driemala nežná princezná, ktorá čaká, až ju zachráni princ? Túžia ženy byť zachránené?
Čo robí princeznú princeznou? Koruna? Šaty? Že žije v paláci? Je neskutočne krásna s mierami 90-60-90, je inteligentná, kreatívna, nežná, romantická, vie spievať a variť. Prosto dokonalá žienka. A princovia? Tí majú vždy meč, bieleho koňa a sú inteligentní fešáci. A keď vyrastieme?
Z princezien vyrastú obyčajne neobyčajné ženy, ktoré sa chcú čo najviac podobať rozprávkovým bytostiam. No trošku dosť nám to komplikuje táto doba. Nastavila „merítko krásy“. Čo je krása a kto je krásny? Krása je veľmi relatívny pojem. Bola Snehulienka krásna? V tej dobe, áno. V dnešnej? Spustila by sa lavína kritiky. Má malé prsia a veľké stehná a podobne. Kto vlastne nastavil tieto primitívne kritériá krásy? Krásna žena musí mať veľké prsia, malý zadok a dlhé nohy? A čo keď toto všetko má, ale keď otvorí ústa, zistíme, že by sme boli radšej, keby bola nemá. Aj vtedy je krásna? Krása ženy nespočíva v mierach. Spočíva v jej srdci, v jej duši a v jej myšlienkach.
A čo naši vysnívaní princovia? Tí to majú o čosi ľahšie. Stačí, ak sa vedia obliecť, majú charizmu, krásne voňajú aj bez voňavky a sú inteligentní. Ak toto majú, my ženy sme z nich paf. Však milé dámy. No obrovský omyl u dnešnej mladej mužskej generácie nastáva vtedy, keď si myslia, že ich „outfit“ v znení rifle alebo ešte horšie tepláky s pudlom po kolená, mikina a kapucňa na hlave je neodolateľný. Budíček!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!! Nie, toto sa nám ale vonkoncom nepáči. A myslím, že aj Snehulienka by radšej ďalej tvrdo spala.
Veru, ak by Snehulienka žila v 21. storočí, no nemala by to ľahké ale každopádne by bola považovaná za ľahkú to dievčinu, keďže žila so siedmimi mužmi. A ak by sa dávila jablkom, na princa, ktorý by jej dal bozk z čistej lásky by mohla čakať aj celé storočie. Rozprávka by neskončila bozkom. Snehulienka by prosto jablko vypľula, polapila by dych, vstala a chytila taxíka do najbližšej nemocnice. Tam by ju isto niekto zachránil. Našla by si byt, prácu, priateľov a žila by šťastne až do smrti.
Áno, my krehké a nežné stvorenia tužíme byť zachránené. Aj keď sme moderné, inteligentné, ambiciózne a vždy krásne ale v kútiku srdca si každá z nás praje nájsť princa na bielom koni. Ale prichádza otázka. Čo ak sa máme zachrániť my samy pred svetom? Čo ak princ nepríde a my sa musíme zachraňovať každý deň? Pred zlým šéfom, pred zlou náladou, pred zlým dňom alebo týždňom? Čo ak sme my tie, čo majú zachrániť seba a princov? Veď za každým úspešným mužom stojí silná žena.
Či už princ príde, alebo nie. Sme mladé a silné a vieme sa zachrániť aj samé. No prídu chvíle, keď je toho už všetkého veľa a my to nezvládame. A vtedy, či už je to vysnívaný princ, sestra, dobrí priatelia alebo rodičia, prídu naši hrdinovia, ktorí nás zachránia vždy, keď potrebujeme. Aj keď sú to veľakrát maličkosti, ale z maličkostí sa skladá svet.
Snehulienka mala svojho princa, Kráska mala svoje milované zviera, Popoluška mala tiež svojho krásneho princa s črievičkou v ruke a my? My máme blízkych, priateľov a nádej. Keď sa to všetko neskončilo dobre, tak ešte nie je koniec. Nie, neverím na rozprávky ale verím a viem, že niekde vo svete máme každá svojho princa, len ešte asi nemá vo svojom bielom kabriolete gps-ku aby nás našiel.
Cink cink, na princov a ich gps.