https://vztahysrizikom.webnode.sk

Naozaj zúri?

Mám rada svoje kamarátky. Napriek tomu, že po svadbe sa už nevídame tak často. Skoro vôbec. Je to smutné. Pripomína mi to, ako nám na výške bolo skvele. Žiadne deti, záväzky, žiadne pokakané pampersky, žiadne pogrcané rifle, povinnosti, večerné rozprávky… A takisto žiadni manželia, ktorí by vyžadovali pozornosť, teplé večere, ožehlené košele a vypraté trenky.

Zabudne žena po svadbe, kým vlastne je? Stratí svoju identitu a z „ja“ sa stáva „my.“ Zbožňujeme ten film, neznášame tú skupinu. Samé my, my, my, my, my….

Nedávno som bola s kamošom vonku a načala som túto tému. A vypadlo to aj z neho. „Predtým, než sa oženil sme s mojím kamošom robili všetko spolu. Ale potom ho klofla jedna ženská a k tomu všetkému ma neznáša a ani neviem prečo. Vídam ho už len na futbale.“

Nie, to nie je studená vojna, je to regulárna bitka.

Ide vlastne len o to, aký si zvolíte život. Mnohé ženy v mojom okolí sa rozhodli dospieť, prijali realitu manželstva. A tie druhé? Aké sú tie druhé?

Ak sa niektorá vydá, tak je koniec. Je vydatá a my sa stávame nepriateľom. Prečo? Vydaté ženy sa nami cítia ohrozené, pretože môžeme spať kdekoľvek, kedykoľvek a s kýmkoľvek. Že by si s ženáčom nikdy nespala? Ako vieš, že si to už neurobila? Obrúčka nie je na prste prilepená sekundovkou. No ako tak premýšľam, tento nápad by som si mala dať patentovať. Obrúčka sa dá zložiť, zmierite sa s tým dámy.

No ani my ženy nie sme sväté. Sme slobodné, tak sa nám nedá veriť. Všetkým? Ale no tak… cynizmus neskôr. Všetky slobodné ženy nie sú také. No tie, ktoré sa ťa neboja, tie ťa ľutujú. „To nie je pravda. Prečo by mali ľutovať slobodné ženy,“ spýtala sa ma kamoška? Chceš tvrdiť, že si nezažila také tie útrpné pohľady, keď si niekde sama bez partnera? Nenávidím párty na ktorých si jediná slobodná a všetci sa na teba pozerajú, ako keby si bola nula? Malomocná? Ku*va? No na týchto spoločenských párových terapiách, pardon akciách, máme my, slobodné kočeny, výhody. Že aké? Vyhráme tombolu? Je len naša. Môžeme tancovať s kým chceme, ako chceme a koľko chceme.

Naozaj sú manželské páry náš nepriateľ? Niečo mi napadlo. Možno, že v tej studenej vojne nejde o nenávisť. Možno, že ide o strach…, strach z neznámeho. Manželské dvojice necítia nenávisť k slobodným, chcú nás jednoducho prekuknúť. Chcú vedieť, čo nám slobodným behá po rozume, o čo nám ide.

Dosť bolo špekulácii. Dala som obed s kamoškou z výšky a s jej manželom. Majú svoj rodinný život, deti, hračky, plač a krik na dennom poriadku, večere a rozprávky. Ale sú spokojní. Toto chceli a aj to majú. „A čo ty“, spýtali sa jednohlasne. „Páči sa ti sloboda?“ A čo som odpovedala? Najprv bolo ticho, ticho, tichooooooooooooooooo a potom „Ale áno, väčšinou áno. Ale sú aj rôzne chvíle….“ a okamihy a doplnila som vetu ako pôvodne mala znieť, nie ako som to skutočne cítila. Zrazu som mala potrebu chrániť samú seba pred vlastnými myšlienkami. A zopakovala som vetu, …. „Ale áno, väčšinou áno. Ale sú aj rôzne chvíle ako rodinné oslavy. Keď si jediná slobodná, tak ťa posadia k stolu s deťmi aby si sa s nimi hrala. Ale nie, nie je to až také zlé. Som sarkastická ako väčšinu času môjho bytia. Začínam si myslieť, že nie som typ do manželstva.“

Hneď ako som to vyslovila, som začala premýšľať, či je to pravda. O koľko by bol môj život jednoduchší, keby som k niekomu patrila?

Možno, že boj medzi zadanými a slobodnými je podobný vojne. V podstate sme všetci rovnakí, ale nejako vždy skončíme na tej opačnej strane.

Jasné, že by bolo pekné mať niekoho, kto by ma držal za ruku. Ale neviem si predstaviť, že by sme sa my, slobodné kamarátky, nestretli aspoň raz za týždeň a spláchli ho fľašou skvelého vína.