Osud, bláznivá viera, že nie sme zodpovední za smer, ktorým sa uberá náš život. Že je všetko predurčené. Písané vo hviezdach. Možno to vysvetľuje, prečo, ak bývame v meste hviezdy vôbec nevidíme, náš milostný život nám pripadá o čosi náhodnejší.
Už ako malé dievča som vedela, že tá najväčšia a najvyššia „vesmírna autorka“ by sa unudila k smrti, keby každej z nás pribalila knihu s návodom na život a potom by so založenými rukami sledovala, ako svoj osud napĺňame – narodí sa, prejde šachovnicu a potom cez meč anjela smrti a nastane GAME OVER. „Vesmírna autorka“ má zmysel pre lásku a šarm, má Filipa, radosť z hry a potešenie z poznávania samej seba (samozrejme cez nás). No dostali sme do vienka predsa rozum a ten nám dáva možnosť rozhodovať a ísť vlastnou cestou. Čo ak nás ale zrazu osud pohryzie do zadku a my sa musíme vrátiť sa svoju cestu?
A ak každý náš partner, bozk či utrpenie boli objednané z nejakého kozmického katalógu, môžeme aj napriek tomu šliapnuť vedľa a zísť zo svojej vlastnej osobnej mliečnej dráhy? Môžeme spraviť chybu a minúť svoj osud?
Bolo neskoro večer, vonku to vyzeralo s počasím na riadny chaos. Načala som si fľašu vína a hlavou mi začalo pulzovať veľa myšlienok. Minula som aj ja svoj osud?
Cesta života ktorejkoľvek duše je náhrdelník už prežitých životov. Každý jeden z nás sa pred narodením (tam niekde DOMA) znova pripravuje na novú misiu. Pred začiatkom novej hry si každá bytosť vyberie planétu, krajinu, rodičov, telo, handicap, ale aj veci v ktorých sa má zdokonaliť. Niekto sa tu učí nebyť žiarlivý, iný sa má zdokonaliť v tom, aby bol sebavedomejší a veril si. Ďalší má nájsť zlatú strednú cestu vo vzťahu k peniazom a materiálnemu svetu, naopak, druhý smeruje k umiernenosti a potlačeniu egocentrizmu. Prosto každý z nás sa tu má niečomu naučiť. A práve preto sa každému z nás dejú také veci, ktoré sa mu majú diať. Motivuje nás to k zdokonaľovaniu presne tých vecí, v ktorých sme nedokonalí. Áno, sú to presne tie veci, kvôli ktorým strácame sever, život sa nám mení na jednu veľkú búrku a naša uplakaná duša dvíha pästičku k nebi.
Vždy som šla proti prúdu, vytŕčala z davu a bola tá „iná“. Nikdy som nemala partiu a nebola tá obľúbená, pretože som nikdy nechcela nikoho poslúchať. A môj osud? Čo sa týka života ako takého, svoj osud som neminula, teda aspoň dúfam. No čo sa mužov týka, niektoré vzťahy človeka zmenia. Stala som sa tvrdšou a sebavedomejšou. Vytvorila som si okolo duše a srdca jednotku rýchleho nasadenia. A dostať sa cez S.W.A.T. bolo nemožné. A on, pán Božský, to zvládol. Dostal sa k srdcu tak blízko, že mohol cítiť vôňu mojej duše.
Každému z nás dejú veci, ktoré nás „zraňujú“. Učíme sa cez vzťahy, ohovárania, osočovania, príkoria, neveru, chudobu, slávu, bohatstvo, choroby (nás i milovaných), smrť blízkych (ale aj prijatie vlastného odchodu), biedu, vojny.
Ak danú vec dokonalo prežijeme (z obidvoch strán, teda raz sme tyranom, inokedy týraným), pochopíme, čo sa máme z danej situácie naučiť, prijmeme a poďakujeme za ňu, druhýkrát nás už v živote nezraní. Nehádžme vinu na okolie, náhodu, osud, ale miesto toho si zaklopme na svoje vnútro, pokecajme si sami so sebou o sebe samom a iných veciach divne sa dejúcich. Tak sa staneme tvorcom svojho života, pretože kto nepracuje na svojom vývine, postará sa o neho okolie. Po tajfúne toho „najhoršieho“ sa vždy ocitneme v božskej dlani. Keď sa nadýchneme a duša opäť zahlási, že je smädná a chce rásť, pritiahne si novú udalosť. A o tom to všetko je. O učení. O pádoch a vstávaní. Niekto za jednu pozemskú „jazdu“ vyrieši množstvo vecí, iný sa v tom patlá aj tri životy. Žiadny stres, času je dosť.
Viem, že pani „vesmírna autorka“ má veľký zmysel pre humor a že moja kniha má ešte množstvo neprečítaných strán.
Celá debata | RSS tejto debaty