Čo je viac ako kamarátstvo? Čo je menej ako vzťah? Pohľady a dotyky bez budúcnosti, bozky bez lásky a milovanie bez zodpovednosti voči sebe a druhému? Ľudia, najmä muži, sa boja záväzku. Boja sa toho statusu, byť zadaný a stratiť  tak zbožňovanú slobodu. Slobodu, ísť za ktorou chce, veď aj tak nie je zadaný, má len „kamarátku s výhodami“. Je to vzťah, ktorý obom vie veľmi ublížiť. Keď sú spolu, správajú sa k sebe ako kamaráti, priatelia, milenci. No ako náhle je jeden tu a druhý tam, už sú zasa len kamaráti. A keď zo spoločne strávených chvíľ začne vznikať niečo pekné, niečo, čo by možno malo zmysel a budúcnosť, jednoducho to stopnú bez vysvetlenia, pretože sa boja, že by mohli niečo cítiť. Áno, bez vysvetlenia, muži totižto nemajú na to „gule“ povedať prečo. Je to ich zbabelosť pred ňou, ale hlavne sám pred sebou. Pri takomto “kamarátstve“ vždy prídu city, či človek chce alebo nie. Môže sa tomu brániť sebe viac a vravieť si, nič sa vo mne nedeje, o nič nejde, sme len kamaráti….. ale nikdy to nie je pravda.

Áno, boli sme kamaráti ešte zo školy, no obaja sme vedeli, že to nebude len o kamarátstve. Bola tam chémia a tie povestné iskry. Stretávali sme sa častejšie a častejšie. A ako rýchlo niečo vzniklo, tak rýchlo to aj zaniklo. Poriadne som si to ani nestihla vychutnať, užiť. Tie prvé dotyky a pohľady. Krásne nočné prechádzky pod hviezdami. V každom ďalšom jeho pohľade do očí som videla rastúci cit no paradoxne aj strach z toho, že čo ak …  Stretávanie sa po mesiaci skončilo, pretože týždeň po jeho vyznaní citov sa niečo zmenilo.  Zrazu bol iný, nevrlý, zlý a nemal čas a nič sa mu nechcelo …. Vybuchoval pre najmenšiu blbosť a hľadal si zámienky, ako sa mi zhnusiť. V to obdobie sa mu to naozaj podarilo. Ubližoval mi a robil napriek. Ja som si to nenechala a vrátila som každý úder. Bolelo ma to.

Kontakty sme prerušili, rok sme nekomunikovali, na ulici ma raz ignoroval a druhý raz zdvihol ruku. Veď ani nebolo o čom sa rozprávať. Skúšali sme, no vždy z toho vznikla hádka. Tesne pred Vianocami, kedy v každom z nás, ako sa vraví, vzbĺkne tá iskierka nádeje a radosti, spolupatričnosti, každý je milý a ústretový, pozval ma von. Neodmietla som. Prečo by aj? Hnev pominul, city ochladli. No keď prišiel do baru, ako keby sa vrátil čas. Cítila som sa zvláštne a pri pohľade do očí som videla to, čo v posledný večer spolu. Okrem pracovných záležitostí, smiali sme sa a vtipkovali a rozprávali sa. Zrazu to šlo. A bolo to fajn. Keď sme sa lúčili, povedal, že sa ešte ozve aj kvôli pracovným záležitostiam. ……………………………………………………….. viete, čo znamenajú tieto bodky? Neozval sa … a ani telefón nedvíhal. Nie, že by ma to bolelo, nie, už som dávno z toho vonku. Len nechápem. Neviem si to vysvetliť. Bolo nám fajn a príjemne, tak prečo? Výčitky? Strach, že by niečo zasa začal cítiť? Pocit zodpovednosti?

To celé je mi už dávno jedno, všetko čo sa týka jeho, mňa a nás nebudem písať, lebo my sme nikdy neboli. Bol len on, ja a naše „kamarátstvo s výhodami“, ktoré mi prišlo do cesty, ani som nevedela ako. Tie city, ktoré som to leto k nemu začala cítiť, aj s letom postupne odzneli. Ostali len spomienky a nezodpovedané otázky a jedno víno, ktoré som myslela, že bude začiatok. Začiatok normálneho kamarátstva …. no asi to bola bodka za koncom.